Príbeh zo šírošírej doliny

Dolina, Drak, Ľubovník a Ticho

V našich horách je jedna dolina, ktorá je najväčšia široko ďaleko.
Taká je veľká, že by sa do nej zmestilo aj obrovské hlučné mesto.
Našťastie v nej nie je taký hluk ako v meste a zvieratká si tam žijú celkom pokojne.
Jediné zvuky tu robí vietor a voda, niekedy sa k nim pridá hrom počas búrky a inokedy zahrá veľký hukot padajúca lavína.
Keď už prišla reč na hluk rád by som sa Vás spýtal, či poznáte aj jeho opak. Opak hluku.
Áno myslím na ticho. Na úplné ticho. Na také ticho, ktoré by sa dalo krájať. Poznáte také?
Nemyslím ticho pred búrkou, alebo ticho v škole, keď Vás okríkne učiteľka.
Hovorím o tichu, ktoré je také tiché až ho je cítiť. Akoby bolo hmotné. Jednoducho by ste ho mohli krájať.
Takéto ticho môže niekedy znamenať, že je na blízku drak. Neveríte? Myslíte si, že draci sú hluční a počuť ich na míle ďaleko? Alebo že nie sú?
Ja viem aj o takých drakoch, vlastne zatiaľ iba o jednom, a ten je tichý. Je okolo neho ticho. Ticho ho sprevádza a je to to ticho, ktoré môžete krájať.
Predtým som to nevedel, ale dozvedel som sa to od Tigríka a Macka, ktorí tohto draka stretli. Stretli ho v tej šírošírej doline.
Behali po nej a vybehli až úplne na najvyššie miesta, tesne pod štítmi a tam na lúke plnej kvetov objavili bytosť, ktorú nebolo vidno. Ale ju bolo cítiť. Bolo ju cítiť ako ticho, ktoré sa ich dotklo. Dokonca sa im zdalo, že ho aj vidia. V jednej chvíli prišiel obrovský mrak a zahalil lúku až tak, že nebolo vidieť ani na krok. A vtedy sa im zdalo, že ten mrak akoby obkreslil siluetu draka. Macko kukal, Tigrík tiež a naraz začala vrava.
Ale veď ty si drak! Drak, ktorého vidno-nevidno! A si taký tichý, že sa nás až dotýkaš. Aha kukaj na našu srsť! Čo tu robíš? Ako sa voláš? Z kade si?
Zasypali ho otázkami a výkrikmi.
Bola to lavína slov, pri ktorej sa mrak zdvihol, objavilo sa slnko a drak samozrejme zmizol.
Napriek tomu sa ozval hlas.
Áno som drak a odkedy je táto dolina dolinou, tieto hory horami, tak tu žijem. Odvtedy a všetko si pamätám. Asi som tu odjakživa a možno som tu navždy. Som odtiaľto a volajú ma Drak, ale mám aj iné meno, Ľubko.
A to ako, že sa voláš Ľubko, to kto ti dal také meno?
Dali mi ho kvety, tu tieto na lúke. Tie, čo majú bodky na žltých hlávkach.
Drak Ľubko ukázal na Ľubovník, ktorého tu rástlo neúrekom.
Macko sa potešil, že sa volá po Ľubovníku, lebo Ľubovník mal rád. Rád ho niekedy, ako aj vtedy, žuval. Začal ho odrazu žuvať a ponúkol aj Tigríka. Tí odrazu žuvali, žuli, žuli, žuvali až sa im začalo driemať. Viete, ľubovník vie každého uspať. Zaspali tam hore na lúke v tom dračom tichu, ktoré bolo v tej chvíli pre nich najkrajšou perinkou. Spali a snívali a v tom sne im spieval drak svoju tichú pieseň.