Pukliny v Zemi

Pukliny v Zemi

Tigrík s Mackom v záhrade objavovali na každom kroku niečo nové. Len čo sa prestali nadchýnať najkrajšími výhľadmi, pristáli na zemi, aby sa rozhliadli aj medzi novými rastlinami, ktoré tu rástli. V horách a lesoch také nevideli.

Aké bolo ich prekvapenie, keď sa ocitli vedľa veľkej pukliny. Na jej dne bola iba čierno-čierna hlbočina, ktorá Macka lákala, no Tigrík mu nedovolil do nej vkĺznuť.

„Najprv sa započúvaj, čo zneje z hĺbky?“ povedal Tigrík Mackovi.

Započúval sa Macík spolu s Tigríkom a odrazu bolo počuť jemné znenie Zeme. Pripomínalo to veľmi veľmi stíšený zvuk padajúcich kameňov v horách, ktorý je počuť na jar, keď sa topia ľady a sneh. Ešte v tých zvukoch znelo také niečo, čo pripomínalo zvuky, keď sa spúšťali po piesku dolu zrázom. V znení cítili aj ukryté tóny. Tóny spolu so slovami.

“ Keď otvorí sa Zem, vodu hľadaj v nej. Ak sa na dne neukáže, sucho prišlo, ber to vážne. Spievaj spolu s puklinou, príďte, príďte, príďte dažde. Príďte! Príďte! Príďte dažde! Spievaj spolu s puklinou, juhú, juhúúúú, juhúú, hou!“

Čo myslíte, spievali spolu s puklinou?

Veru spievali, ba až tancovali. Hýbali sa pohybom, ktorý napodobňoval všetky pukliny v záhrade. Zem sa v puklinách otvárala, akoby mala mnoho premnoho úst a nimi chcela piť a piť a len piť od smädu.

Ak by neprišla na druhý deň búrka, tak by snáď tie pukliny vypili všetku vodu z rastlín v záhrade. Pri búrke a daždi sa pukliny naplnili až po okraj a Macko spolu s Tigríkom jasne počuli, ako sa pieseň zmenila a bola iná.

„Voda prišla, milá moja, voda prišla, voda milá. Naplnila život jedna chvíľa. Dnes búrkou a dažďom sa volala. Voda, voda, vodaaaaaa haaaaa :-)“

A to je na dnes všetko.